15 máj Regulovať emócie neznamená vytesňovať ich
Veľa z nás bolo vychovaných v duchu hesiel ako Chlapci neplačú, Musíš byť silný(á) a podobne. Mávame potom v každej situácii pocit, že sa nesmieme zosypať, že všetko musíme uniesť na svojich pleciach a hlavne nesmieme dať na sebe znať, že s nami niečo zamávalo, niečo nás možno mrzí alebo bolí. Často to vedie až do takého extrému, že sa naučíme nevnímať svoje vlastné telo a signály, ktoré nám vysiela v podobe emócií. Dochádza k tomu, že preberieme postoj, že naše vlastné emócie nás môžu ovládnuť, a preto je lepšie, aby sme ich vytesňovali, nevenovali im žiadnu pozornosť. V dojímavých chvíľach potom zadržíme každú slzu, ktorá by mohla vytiecť z našich očí, alebo sa v kine na komédii ani poriadne nahlas nezasmejeme, pretože čo by si kto o nás pomyslel…
V poriadku samozrejme nie je ani opačný extrém, kedy sa necháme svojimi emóciami úplne ovládať, podľahneme im a riadime sa iba svojimi popudmi bez toho, aby sme do kontroly správania zapojili zdravý rozum. Môže to viesť k tomu, že uprostred vážneho rozhovoru vyhŕkneme do smiechu len preto, že sa nám zachcelo a nezamrzí nás, že náš poslucháč sa tým môže cítiť dotknutý. Alebo sa ráno zobudíme so zlou náladou a znamená to pre nás, že celý deň bude pekne nanič, pretože tak proste začal. Naše emócie si s nami v tomto prípade robia, čo chcú, a my sme voči nim vlastne bezmocní. Často sa môže stať, že sa nakoniec hneváme sami na seba za to, že svoje prejavy nedokážeme kontrolovať.
Ani jedna z týchto variant neznie dobre, však? Ako to už často býva, to zdravé leží niekde uprostred. Je dobré brať svoje emócie vážne, no zároveň sa nimi nenechať zmietať. Psychicky silný človek svoje prežívanie berie vážne a dokáže ho do istej miery ovplyvniť. Dokáže rozoznať svoje pocity a určiť, z akých potrieb vyplývajú. Ak sa dostane do situácie, ktorá sa ho dotkne a rozľútostí ho, dá svoje emócie primerane najavo, dokáže sa však pozbierať, hoci ani pre neho to nemusí byť jednoduché. Ak ho niečo nahnevá, dokáže sa postarať o svoje potreby tak, že o svojom hneve povie primeraným spôsobom, bez zbytočných okolkov avšak s ohľadom na človeka, ktorý jeho hnev vyvolal. Takáto schopnosť je spojená s vierou v to, či sa o seba a napĺňanie svojich potrieb dokážeme postarať. Ak verím, že môžem ovplyvniť to, akú spätnú väzbu od okolia dostávam, omnoho ľahšie sa mi bude reagovať v rôznych záťažových situáciách.
Môže byť preto užitočné v záťažových situáciách si pripomenúť svoju zodpovednosť a schopnosť adekvátne reagovať. Nie je pravda, že predavačka v obchode, ktorá sa ku mne neúctivo správa, je zodpovedná za to, že ja budem mať pokazenú náladu. To, ako sa popasujem so svojím možno aj spravodlivým hnevom či rozčarovaním, záleží na mne. Z hľadiska regulácie emócií ide o to, či ma v extrémnych prípadoch hnev pohltí a ja predavačke poriadne vynadám a ak som emočne stabilný človek asi budem pociťovať výčitky svedomia. Alebo si hnev ani nepripustím, nijako ho nevyjadrím a budem sa čudovať, prečo ma o chvíľu rozbolela hlava. Omnoho zdravšie bude, keď dám predavačke asertívne (pozor! nie agresívne) najavo, že sa ma dotkla a budem pokračovať vo svojom nákupe. Namiesto toho, aby ma zahltili alebo by som si ich vôbec nevšimla, svoje pocity využijem ako signál, že niečo nie je v poriadku. Keď viem, že niečo nie je v poriadku, ostáva mi zistiť, čo to je a ako sa o seba v danej situácii môžem postarať.
Podobne vyhrotene môžeme reagovať aj v situáciách straty alebo smútku. Niektorí ľudia si v rámci toho, že chcú ostať aj pri strate blízkej osoby „silní,“ svoj smútok a pocit prázdnoty nechcú pripustiť, zaháňajú každú pochmúrnu myšlienky. Alebo dokonca na človeka, o ktorého prišli, radšej ani nemyslia. Nedoprajú si tak šancu prežiť smútok. Stáva sa potom, že ich ešte dlho mátajú spomienky vynárajúce sa v nevhodných situáciách. Opačný pól predstavujú ľudia, ktorí sa svojím smútkom nechajú úplne a na veľmi dlho pohltiť. Akoby ich existencia už ďalej nemala zmysel, budúcnosť vidia rovnako čiernu a neznesiteľnú ako prítomnosť. Utápajú sa vo svojich slzách a nevedia ani len začať hľadať východisko. V situáciách straty je však tiež adekvátne vnímať svoje pocity ako informáciu a regulovať ich – uvedomiť si svoj smútok, odžiť si ho, postarať sa v ňom o seba a napokon sa od neho oslobodiť a kráčať životom ďalej. Neznamená to, že na blízkeho zabudneme alebo, že pre nás stratí význam. Naopak, dokážeme žiť aj so spomienkami naňho bez toho, aby to tak veľmi bolelo.
Regulácia emócií je teda zlatým stredom medzi ich vytesnením a nekontrolovaným zaplavením. Svoje pocity pri nej využívame ako dôležité signály o napĺňaní našich potrieb. Často nám vedia pomôcť uvedomiť si, v čom sa o seba môžeme postarať.